História štandardu, Ballroom dances

Päť štandardných tancov (anglicky Ballroom dances) - waltz, tango, valčík. slowfox a quickstep, sa po celom svete tancujú ako tance spoločenské, tak aj pri súťažiach tanečného športu. Anglický výraz ballroom označuje sálu, v ktorej sa dajú usporadúvať plesy a formálne spoločenské tanečné akcie. Plesy boli v dobách pred príchodom rozhladu a televízie dôkežitými spoločenskými událosťami. Anglické ball - ples, bál pochádza z latinského balare, čo znamená "tancovať" Z neho pochádzali slova príbuzné - balet, balerína, balada... Figury tzv. "moderných" spoločenských tancov boli štandarnizované a sú roztriedené podľa úrovní, obtiažností z hľadiska určenia a existuje pre nich medzinárodne dohodnutá terminológia, technika, rytmy a tempo. Avšak vždy tomu tak nebolo. Preklad anglického "modern" sa v Anglicku dosposiaľ používa k označeniu tancov štandardných. Toto označenie sa vžilo v dvanástich a trinástich rokoch, aby sa tieto tance odlišovali od spoločenských tancov "starej školy", to znamená line, old national... U nás užívaný termín "štandardné" súvisí práve s hore zmenenou štandarnizácií. Tieto štandardne spoločenské tance majú rozličný pôvod, rytmus, tempo aj estetiku, avšak jedno majú spoločné. Všetky sa tancujú v páre a v uzavretom držaní, pričom sa zachová medzi párom fyzicky kontakt v 5tich miestach.
Držanie v páre:

1. Partner zviera prsty svojej ľavej ruky ľahko pravú dlaň svojej partnerky, ktora sviera zárveň svojímy prstami dlaň partnera.
2. Dlaň ľavej paže partnerky je na hornom pravom nadlaktí partnerovej pravej paže.
3. Partnerova pravá ruka sa nachádza na ľavej strane lopatky partnerky.
4. Ľavé naldlaktie partnerky je na partnerovom pravom predlaktí
5. Prvá časť hrudníkov každého z partnerov sa dotýkajp pravej časti hrudníkov obcoch partnerov.

Uavreté párové držanie, charakterizované pre štandardné tance má možno svoj pôvod v dobách, keď páni pri tanci nosli meč. Ilustracie z dôb starších ukazujú pánov tancovať bez meča s partnerkami po svojej pravej strane. Nakoľko muži sú vačšinou praváci, nosievali obvykle meč a pochvu po ľavej strane opasku, čo umožnovalo meč vytasiť pravou rukou. Pokiaľ by vtedy pán mal ovinúť svoju paž okolo zad dámy, musela byť po jeho pravej srane, inak by i meč neustále zakopávala. Pán ju mohol takto ovinúť jedine svojou pravou pažou a pokiaľ ona túto snahu o sblíženie prijala, položila svoju ľavú pažu na pánovu pravou pažu. Ďalej to už bolo jednoduché, aby pán ponúkol dáme svoju ľavú ruku a tým poskytol pri tanci ďalšiu rovnováhu. Ľavý lakeť (resp. nadlaktie) dámy v položení na pravom lakti (resp. predloktí) pána je pozostatkom z čias, kedy pre dámy bola akákoľvek snaha o sblíženie s mužom spoločensky nepriateľná , Iniciatíva musela vždy vychádzať zo strany muža. Pán ponúkol a dáma buď prijala, alebo odmietla. Jedným z rysov tohoto kontaktu v oblasti lakťa je, že pán musí držať svoje pravé rameno nad pravým bokom a pravý lakeť pred líniou svojích ramien, ak má sa dáma pohodlne cítiť. Iniciativa vychadzajúca od pána je dôvodom skutočnosti, že v spoločenskom tanci obvykle pán vedie a dáma nasleduje. Pán je zodpovedný za vedenie tanca a smer pohybu páru.

tanec Valčík

sa tancuje na hudbu v trojštvrťovom takte, kde na jeden takt pripadajú tri doby. To znamená, že keď sa v priebehu každej doby robí jeden krok, začíname každý takt opačnou noho, než sme zažínaly takt predchadzajúci. To môže byť pre začiatočníka zdrojom veľkých ťazkostí. Pokiaľ je pohyb zvládnutý dodáva tancu rozkošný romantický švih. (lilt) Prvým zaznamenaným tancom v trojštvrťovom rytme je roľnický tanec z oblasti Provence vo Francúzku v roku 1559, na ľudový spev nazvaný (volta) O volte sa rovnako tvrdí, že v tažkej dobe bola ľudovým tancom italským. Slovo volta znamená v italštine otáčka. Zdá sa že v týchto dobách bola súčasť tanca točenie v páre. V priebehu 16. storočia získala volta obľubu u kráľpovských dvoroch západnej Európy. Arbeau ju popisuje ako galliradu, ale tancovanú na pomalú hudbu v šesťštvrťovom takte. V celku ako vo volte, tak aj v galliarde pripadalo päť krokov na šesť dôb. VOlta vyžadovala, aby obaja partneri tancovali v uzavretom postavení, avšak dáma na ľavo od pána. Glynis Jonsová predvádza tento tanec v roli Márie z Tudoru vo filme vádí tento tanec v roli Marie z Tudorů ve filmu "Meč a ruža" (The Sword and the Rose).

Volta sa zdá byť podobná súčastnému norskému ľudovému valčíku. Ako v ktoromkoľvek točivom tanci, keď jeden z partnerov obchádza druhého, musí urobiť další krok než zvyčajne, aby sa dostal z jednej strany svojho partnera na druhú. V tomto nórskom valčíku pri tom pán pomáha dáme tým, že pri tomto jej kroku je zdvihne nad zem a tým vynahradí všeobecny rozdiel v dĺžke nôh oboch partnerov.Aby to bolo možné previesť vo volte , museli sa partneri navzájom držať v tak blízkom ojatí, že to mnohý považovali za nemravné. A Ľudovít XIII - (1601-1643) preto voltu zakázal. V roku 1754 sa v Nemecku objavila prvá hudba pre skutočný "waltzen" Akákoľvek súvislosť medzi ním a voltou je nejasná, snáď s výnimkou toho, že waltzen v nemčine znamená otáčať sa, striedavo obiehať. "Waltzen" priťahoval moralizujúcu kritiku v roe 1797 zverejnil pojednávanie nazvané "Dôkaz, že 'waltzen' je hlavným zdrojom slabosti tela aj ducha našej generácie."
Tanec sa stal veľmi obľúbený vo Viedni - aby bolo kde toto šialenstbo možné, dochádzalo tam k otváraniu tanečných sál "Zum Sperl" v roku 1807, Apollo (o ktorom sa hovorilo, že sa tam zmestí šesť tisíc tanečníkov) v roku 1808 V roku 1812 bol tento tanec pod názvom "German Waltz" uvedený do Anglicka. Objavil v rade diel významných skladateľov, napr. Johanna Straussa staršieho, Johanna Straussa mladšieho, Josefa Lannera,... Typickým príkladom valčíkovej melódie je pieseň Pásla ovečky.... tancuje sa na ¾ takt a hrá sa rýchlosťou 58-62 taktov za minútu. Na súťažiach spoločenských tancov sa hrá viedenský valčík, ktorý má 60 taktov za minútu.

tanec Waltz

Zaciatkom 19. storočia si waltzen zíkalo obľubu v častiach Nemecka a Rakúska, s lokálnymi obmednami nazývanými podľa oblasti, kde ho tancovali. Forma z Landl ob der Enns v Hornom Rakúsku si získala ohromnú obľubu a vošla v obecnú známosť pod skráteným názvmom "ländler". Na začiatku sa ländler tancoval v ťažkých topánkach a obsahoval živé poskočné, plesové, pleskavé kroky zo zložitým podtáčaním pod pažou. Vašak už v roku 1800 bolo popísané, že ländler sa tancuje v ľahšej obuvi s rovnakými krokmi s rychlými ľahkými kĺzavými krokmi, ako "waltzen", avšak v pomalšom tempe.
Usádlejšia forma rýchleho viedenského valčíka sa tancovala vo voľnom tempe a vošla pod návom "boston" Táto forma si zachovala charakteristické točivé figúry a pridala ďalšie. Napríklad "dip", každý z partnerov mal pri tanci ruky na bokoch toho druhého. Boston sa rovnako vyznačoval tým, že ako prvý zo všetkých spoločenských tancov sa tancoval s chodidlami rovnobežne a nie vytočene, ako v klasickom balete. O súčastnej forme tanca sa píše rozlične, žo bola odvodená kolo roku 1910 v Anglicku, ako z ländleru, tak z bostonu. Či je tomu tak, či onak, pomalšie tempo sa dalo využiť k pridávaniu ďalších figúr.
Na zhrnutie v skrate sa o tomto tanci píse: Waltz (alebo aj anglický valčík) bol pôvodne starým rakúskym a juhonemeckým ľudovým tancom. Ide o pomalý valčík, ktorý sa rozšíril začiatkom 20. storočia. Mnohé prebral z tanca boston, ktorý bol obľúbený predovšetkým pred 1. svetovou vojnou v USA. Waltz má 29-30 taktov za minútu a ¾ rytmus. Je založený na diagonálne smerovaných figúrach krokoch, ktoré tak vytvárajú veľmi plynulý a ladný pohyb. Tancuje sa, podobne ako valčík a ostatné štandardné tance, proti smeru hodinových ručičiek.

tanec Tango

Pôvodné tango bolo, a je ľahko temperamentným flamencovým tancom zo Španielska. Španieli dobili veľkú časť južnej Ameriky a tak ho tam prirodzene spolu s ostatými svojimi ľudovými tancami priniesli. Jeho podiel na vzniku moderného tanga je však pochybný. Prevdepodobnejším predchodcom je tangano, africký tanec privezený spolu s černošskými otrokmi. V priebehu rokov sa jeden z týchto tancov, alebo obe zmiešali s ostatnými tancami Nového Sveta. Konkrétne v Argentine, v chudobných štvrtioach Buenos Aires sa koncom 19. storočia smiešali s habanerou - ľudovým tancom z kubánskej Havany. Výslednyý tanec vošiel na známosť ako milonga. Cez počiatočnú obľubu spoločenských vrstiev argentinskej spoločnosti je na prelomu 20. storočia. Jeho príchod do vyžších vrstiev západoeurópskej spoločnosti urýchlila najväčšia francúzka kabaretná hviezda - Mistinguett, ktorá ho predviedla v Paríži v roku 1910. Záujem o tanec sa bleskovou rýchlosťou rozšíril v tangomániu. Začalo to v Paríži, potom v Lodnýne a tak v New Yorku. Prvou svetovou vojnou sa tento záujem nijak neóchladil Rudolf Valentino vo filme "Štyria jazdci z Apokalypsy" - v roku 1921 popularitu tanga zvýšil. Populárne tango sa objavilo aj v podaní Al Pacina & Gabrielle Anwarovej - vo vôni ženy - 1992 a Arnolda Schwarzeneggera & Tiy Carrereovej v Pravdivých klamstvách. (1994)
Milonga má charakter veľmi jemného dôverného tanca, vizuálne zdôraznujúce pohyby chodidiel. To sa drasticky zmenilo v 30tich rokoch 20teho storočia v Paríži. Vtedy bol tanec obdarený hrdým držaním trupu, ktoré poznáme z ostatných štandardných spoločenských tancov. Tým sa vizuálny dôraz presunul na trup a hlavu, čo charakterizuje tango dodones.
V skrate sa o tomto tanci píše: Tango je rozhodne najtemperamentnejší exotický tanec, ktorý za zrodil vo vtedy biednych uliciach Argentíny. Obsahuje však aj mnoho prvkov tancov kubánskych a černošských. Svoj pôvod má v Afrike, kde sa volal tangano a za jeho rozšírenie „vďačíme" americkému otrokárstvu. Do Európy sa dostal aj zásluhou námorníkov vracajúcich sa domov, napríklad francúzske Marseille, kde bolo veľmi populárne. Opäť ide o tanec, ktorý bol dokonca pápežom zakázaný, pretože bol považovaný za príliš hriešny. Napriek tomu sa presadil relatívne rýchlo a získal si nemalú obľubu. Tango je tanec, ktorý je rovnaký ako jeho hudba – dráždivá, podmanivá, vzrušujúca. Má 30 - 33 taktov za minútu. Je to tanec, ktorý na pohľad vyzerá veľmi zložito, ale v skutočnosti nie je také namáhavé naučiť sa ho. Je charakteristické svojím akoby mačacím pohybom, veľkou ohybnosťou a stakatovým priebehom pohybu.

tanec Slow fox

Tento tanec páry tancujú v uzavretom štandardnom držaní na hudbu v štvorštvrťovom takte a tempe približne 120dob za minútu. One-step bol názov rýchlejšieho tanca podobnému druhu vo Viktoriánskom období v západnej spoločnosti. V ňom pripadal jeden krok na jednu dobu. (tj. štyri "quicky" na takt) či dve kroky na jeden takt (tj. dve "slow") — odtadiaľ dvojitá nomenklatura. Vo svojích vystúpenicach v nočných kluboch pod názvom - Castle Walk uvádzali Vernon & Irene Castleovi (prvý predchodci profesionálov. Popularizoval ich Harry Fox v javiskovej show Ziegfeld Follies v New Yorku v r. 1913
Od Foxovej účasti sa odvodzuje pojem foxtrot. Termín bol pred tým zavedený armádov ako názov pre druh jazdeckej chôdze. Tanec mal pôvodné tempo kolo 160dôb za minútu. Pôvodný tanec sa objavuje pod názvom rhytm, či blues. Tanec sa rýchle dostal k obľube v New Yorku a o rok neskôr v Londýne. Bol v módnom duchu považovaný za vzburu proti tancovaniu 19steho storočia, pretože sa v ňom používalo držanie paralérnych chodidiel. V rokoch 1922 boli klusavé kroky nahradené menej energickým pohybom - saunter. V roku 1927 sa tanec nazýval pomalý foxtrot - (slow-foxtrot), boli pre neho charakterizované hladké kĺzavé pohyby. Od tej doby sa tanec vyvinul na medzinárodnej pôde ako quickstep a slowfox.
V skratke sa o tomto tanci píse: Vznikol z foxtrotu, no je jeho pomalšou verziou. Jeho názov pochádza od tanečníka Harryho Foxa, ktorý po prvýkrát predviedol jeho rýchle, akoby bežané kroky. V Európe sa prvýkrát objavil ešte pred prvou svetovou vojnou. Bol veľmi vášnivý s rýchlymi a pomalými krokmi, ktoré sa objavovali striedavo. Neskôr ho ale Európania začali štandardizovať a spomaľovať, pretože na nich pôsobil priveľmi divoko. V súčasnosti je tento tanec obľúbený, no zároveň považovaný za najťažší tanec zo skupiny štandardných tancov. Má 4/4 rytmus a 30 taktov za minútu.

Tanec Quickstep

V skratke sa o tomto tanci píse: Quickstep je najrýchlejší štandardný tanec. Hoci nie počtom taktov za minútu, ale práve rýchlosťou a najmä dynamikou pohybu. Pôvodne išlo o zvláštnu rýchlu formu foxtrotu, ktorá však bola až tak rýchla, že prakticky netancovateľná. Preto sa vo Veľkej Británii vyvinul akýsi prechod medzi charlestonom a foxtrotom, ktorý hojne využíva polkové poskoky, štvrťotáčky, kríženia. Je veľmi dynamický, založený na chôdzi a postupovej premene (chasse) Tanec je veľmi náročný, pretože vyžaduje dokonalú súhru partnerov. Má 4/4 rytmus a 50 - 56 taktov za minútu.